História rocku
KORENE
Rock and roll ako hudobný žáner sa vyvinul v Spojených štátoch amerických v priebehu 40. a začiatku 50. rokov z afroamerických hudobných štýlov ako gospel, jazz, boogie woogie a rhythm and blues a s prvkami country music. Aj keď prvky rokenrolovej hudby možno začuť už v bluesových nahrávkach z 20. rokov 20. storočia a v country nahrávkach z 30. rokov, žáner samotný získal svoje pomenovanie až v polovici 50. rokov. Hudobní historici a komentátori vedú ohľadne pôvodu rock and rollu vášnivé spory. Vo všeobecnosti sa predpokladá, že vznikol v južných oblastiach Spojených štátov (v regióne, z ktorého pochádza väčšina raných rokenrolových interpretov), keď sa viaceré vplyvy zhmotnili v spojení africkej hudobnej tradície a európskej inštrumentácie.
Počiatky: polovica 50. rokov
V polovici 50. rokov 20. storočia začínajú umelci z oblasti country and western a hlavného prúdu modernej populárnej hudby prejavovať záujem o hudobný materiál (R&B), ktorý bol až dovtedy takmer výhradne určený pre černošské mestské obyvateľstvo .Prvým významným predstaviteľom tejto tendencie bol Bill Haley, ktorý adaptoval pôvodne černošskú nahrávku „Rock Around The Clock“ a ktorá sa stala v roku 1955 svetovým hitom. Rýchlo sa objavili jeho ďalší nasledovníci. Elvis Presley sa v roku 1956 presadil svojim hitom „Heartbreak Hotel“ a takmer okamžite sa stal idolom mladej generácie. Práve Elvis Presley znamenal veľký medzník v prudkom náraste kultu hviezd. V tomto prvom období bol nový hudobný štýl známy pod označením rock and roll. Označenie rock sa začalo používať až od druhej polovice 60. rokov, kedy už bolo možné jasne rozpoznať jednotnosť vývojovej línie, ktoré vytvárali ďalšie etapy v premenách tohto druhu hudby.
Za prudký rozvojom rokenrolu v dobe jeho prvého nástupu stál fakt, že mladá generácia mala, následkom povojnového ekonomického boomu, dovtedy nevídanú kúpnu silu – na rozdiel od predvojnových rokov, kedy sa spoločnosť zmietala vo Veľkej kríze. Veľké nahrávacie spoločnosti a rádiové stanice sa preorientovali na tento nový trh zameraný na mladé publikum a snažili sa z neho čo najviac vyťažiť. Ako píše autor Kary Grow, „rodičia sa v 50. rokoch obávali sexuálnych a náboženských odchýlok, ktoré hudba propagovala, a protestovali voči nej, čo len zvýšilo príťažlivosť hudobníkov pre mladých fanúšikov.“ Ďalším dôvodom nebývalej popularity nového žánru bol technologický pokrok – vylepšenie elektrických gitár, nové mikrofóny, zosilňovače a 45-otáčkové platne. Vzrástol tiež podiel malých nahrávacích spoločností ako boli Atlantic, Sun a Chess orientujúcich sa na nový žáner.
V druhej polovici 50. rokov belošskí umelci zdokonaľujú nový žáner (napr. The Everly Brothers, Buddy Holly and the Crickets, Eddie Cochran, Jerry Lee Lewis, Neil Sedaka, Del Shannon). Keďže časť týchto umelcov je ovplyvnená štýlom country, objavuje sa nový pojem „rockabilly“ Popularizácia rocku prostredníctvom týchto umelcov obracia záujem širšieho obecenstva aj na niektorých černošských hudobníkov, ktorých vychádzajú z rokenrolu (napr. Little Richard, Chuck Berry, Fats Domino).
Éra skupín a subkultúr mládeže: 60. roky
Komerčné sily neprestávali veriť, že rock je iba prechodná a prchavá jednorazová hudba, avšak mladá generácia, ktorá vyrastala s touto hudbou, začala prenikať do dôležitých funkcií v najrôznejších odvetviach hudobného priemyslu Okolo roku 1960 rock a jeho adaptácie určujú prevladajúci charakter modernej populárnej hudby.] Adaptácia pôvodných rockových prvkov a ich rozpustenie v hlavnom prúde modernej populárnej hudby dosahuje také štádium, že súdobá rocková hudba sa začína označovať „proste ako pop“. Prvá polovica 60. rokov prináša zo sebou nový hybrid belošskej a černošskej muziky: interpretom ako Beach Boys, Supremes, The Shireless, Marvin Gaye, James Brown, Aretha Franklin, Curtis Mayfield či Stevie Wonder sa podarilo dobiť špice hudobných rebríčkov, čo okrem iného napomohlo zrýchlenie procesu desegregácie, zatiaľ čo vydavateľstvá Motown a Stax/Volt sa zaradili medzi hlavné sily hudobného priemyslu. Pred novou generáciou producentov stála nová komerčná výzva – dosiahnuť dokonalý zvuk na nahrávkach určených pre mladé publikum. Avšak aj napriek silnej komercializácii, úspech umelcov bol závislý od ich kreatívneho prístupu.
Britská invázia
V Británii, podobne ako v celej Európe, si rock okamžite podmanil mladých fanúšikov. Britská mládež vytvárala po vzore svojich amerických náprotivkov nové hudobné skupiny. Niektorí s týchto interpretov (napr. Cliff Richard či The Shadows) dosiahli pomerne veľký úspech v rámci Veľkej Británie, ale len veľmi málo skupinám sa podarilo dostať do amerických hitparád. Spočiatku tieto skupiny preberali americké piesne, neskoršie pridali vlastné piesne so stále zložitejšími hudobnými myšlienkami a osobitým zvukom. Britský rock sa stal populárny v Spojených štátoch v januári 1964, kedy sa hit I Want to Hold Your Hand liverpoolskej skupiny The Beatles dostal na čelo amerického rebríčka Billboard Hot 100. Príchod The Beatles do USA a ich účinkovanie v televíznej relácii Ed Sullivan Show 9. februára 1964 predstavuje počiatok Britskej invázie. Vysielanie sledovalo 73 miliónov divákov, čo bol v tej dobe rekordný počet. Ich úspech otvoril dvere na americký trh ďalším britským skupinám.
V priebehu ďalších dvoch rokov sa aspoň jedenkrát na 1. mieste v rebríčku umiestnili napr. kapely The Animals, Manfred Mann, Petula Clark, Peter and Gordon, The Rolling Stones, The Troggs, Freddie and the Dreamers,Herman's Hermits či Donovan. Medzi ďalšie kapely, ktoré boli súčasťou invázie, patria The Kinks, The Dave Clark Five a the Who. Kapely Britskej invázie dominovali rebríčkom aj doma v Spojenom kráľovstve. Pre Ameriku znamenala Britská invázia koniec surfovej hudby a dievčenských skupín. Tiež hrala veľkú úlohu pri vzostupe rockovej hudby. Súčasťou britskej invázie v Spojených štátoch bol aj vplyv na spôsob obliekania, strih vlasov, správania a kultúry mládeže.
Folk rock a hnutie hippies
Rokenrol, respektíve bigbít, behom niekoľkých mesiacov doslova explodoval gejzírmi nápadov a razom sa premenil v plnohodnotné mnohotvárne a farebné umenie, nevyčerpateľnú studnicu inšpirácií pre ďalšie a ďalšie generácie hudobníkov.“ -Jaromír Merhaut
Nebývalý úspech Beatles a Rolling Stones v USA mal dramatický efekt nielen na obecenstvo, ale aj na tamojších rokenrolových hudobníkov, ktorí začali obracať svoju pozornosť smerom k folkovej hudbe. Beatles svojim úspechom dokázali, „že je možné užívať si masový komerčný úspech rokenrolu a zostať pritom umelcami“. Folkoví hudobníci, na čele s Bobom Dylanom, začali používať elektrické gitary a agresívnejšie rytmy. Predovšetkým Dylan sa začal približovať strednému prúdu s hitmi ako „Blowin' in the Wind“ (1963) a „Masters of War“ (1963), a sprístupnil tak „protestné piesne“ širšiemu publiku. Folková a rocková hudba sa síce začala navzájom ovplyvňovať, ale rock a folk zostávali aj naďalej osobitými žánrami, každý s vlastnou základňou priaznivcov
Medzi britskými a americkými folkovými a bluesrockovými kapelami, ako boli Grateful Dead, Jefferson Airplane, The Jimi Hendrix Experience, Cream, The Doors a Pink Floyd, sa niekedy v polovici 60. rokov 20. storočia začala vyvíjať nová rocková odnož. Tento štýl je inšpirovaný, alebo aj ovplyvnený psychedelickou kultúrou a opakovanými pokusmi o zvýšenie halucinogénnych skúseností užívaním psychedelických drôg. V roku 1967 uzrel svetlo sveta album Beatles Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band. Najvýraznejším dielom albumu je nahrávka „Lucy in the Sky with Diamonds“, ktorá bola vtedy označovaná za „kontroverznú“ V psychedelickej téme „Chrobáci“ pokračovali aj na nasledujúcom EP Magical Mystery Tour a nasledovným singlom na vrcholoch rebríčkov s názvom „Hello, Goodbye“, ktorého „B“ stranou bola pieseň „I Am the Walrus“ Kapela The Rolling Stones na „Seržanta Peppera“ neskôr v tom istom roku odpovedala albumom Their Satanic Majesties Request a skupina Pink Floyd vydala svoj „najlepší psychedelický projekt“ The Piper at the Gates of Dawn Medzi ďalšie projekty, ktoré patria k príkladom spojenia psychedélie a folku sa radí aj album The 5000 Spirits or the Layers of the Onion, ktorý v roku 1967 vydali The Incredible String Band. Svoj vrchol všetky tieto trendy dosiahli v roku 1969 na festivale vo Woodstocku, na ktorom sa predstavila väčšina psychedelických umelcov. Vystúpili tam aj osobnosti ako Jimi Hendrix, Jefferson Airplane a The Grateful Dead. Idealizovaný obraz tejto kultúry je predstavený vo filme Easy Rider (1969), ktorého soundtrack obsahuje skladbu „Born to be Wild“ od kapely Steppenwolf.